Riziká očkovania

30.01.2010 22:24

 

Branina posledná vakcína

Aleksandra Vranić

12. jún 2007

Naša Brana mala tri mesiace, keď dostala prvú a zároveň aj poslednú vakcínu proti diftérii, tetanu a čiernemu kašľu (DTP). Na ten deň a potom aj na ďalšie mesiace spomíname ako na niečo najnepríjemnejšie, čo sa nám mohlo stať a dodnes si vyčítame, že sme dali svoje dieťa zaočkovať. Ale vtedy sme o rizikách očkovania skoro nič nevedeli a ja som si myslela, že ochránim tým svoje dieťa od týchto chorôb, a že o pár dní pekne odcestujeme k rodičom do Srbska. Manžel bol veľmi skeptický už vtedy, a asi trikrát sa lekárky opýtal, či sa nášmu bábätku nič nestane a aké môžu byť reakcie. Doktorka nás niekoľkokrát uistila, že sa naozaj nič nemôže stať, okrem zvýšenej teploty a opuchu či sčervenaní nožičky a odporučila prikladať studené obklady na nožičku.

Po vpichnutí vakcíny sme ešte chvíľu počkali v čakárni, Brana bola nepokojná a plakala, a potom sme pomaly išli domov. Už cestou domov začala akoby pokašliavať, ale neboli sme si istí, či je to od plaču alebo od toho studeného obkladu na nožičke, čo bolo, samozrejme, nepravdepodobné, lebo pred vakcináciou ju doktorka prezrela a skonštatovala, že je úplne zdravá.

Doma začala ešte väčšmi kašlať a my sme nechápali, čo sa mohlo stať. Dovtedy nikdy nekašlala. A že by to mohlo byť z vakcíny sme akosi nechceli pripustiť, lebo dôverovali sme doktorke. V noci sa situácia zhoršila. Brana veľmi čudne kašlala a keď som si ju vzala do náručia, v oblasti hrudníka som počula chrčanie. Potom sa budila každú hodinu s kašľom. Rozhodli sme sa, že ráno zájdeme za doktorkou.

Doktorka tiež počula chrčanie a predpísala jej sirup proti kašľu a antibiotiká. Keď sme sa jej opýtali, či to môže byť reakcia na vakcínu, povedala, že nie a že je to iba náhoda. Ale doma bolo zasa horšie, a v noci už nielen že kašlala, ale pri tom aj strácala dych. Toto sa opakovalo každú pol hodinu a my sme boli bezradní. Zľakli sme sa, či Brana nemá astmu. Hľadali sme v medicínskej encyklopédii všetko o astme, bronchitíde, laryngitíde, zápale pľúc, ale nič sa tomu tak nepodobalo, ako keď sme si prečítali o čiernom kašli. Ale aj vtedy sme sa akoby báli pripustiť, že je to reakcia na vakcínu.

Ráno sme zasa odišli za doktorkou, a ona akoby znervóznela. Hovorila, že my to zveličujeme a že je to normálne, keď sa bábätko akoby dusí, lebo ono ešte nevie vykašliavať. A keď Brana rovno pred ňou dostala záchvat, povedala, že nám veľmi nachladla, ale nech sa nebojíme, že to nie je nič strašné, a že môžeme aj cestovať. Chvíľu sme váhali, no nakoniec sme sa rozhodli, že predsa pôjdeme.

Brana mala aj cestou záchvaty. U rodičov v Srbsku sa ešte zintenzívnili a opakovali sa každých 10-15 minút. Brana sa pritom dusila, gúľala očami a pery jej zmodrievali. Detská lekárka, ktorú sme navštivili v miestnom zdravotnom stredisku, skonštatovala, že Brana má nejaký vírus a že to o pár dní prejde. Ešte odporučila inhalovať fyziologický roztok.

 

Celý ďalší týždeň mala Brana takto intenzívne záchvaty, a to aj v noci. Pri každom záchvate sme ju brali na ruky, lebo často to vyzeralo až tak, že sa úplne zadusí. Doslova sme vyťahovali ten zvláštne ťahavý a pevný hlien z jej hrdla. U pneumológa sa vylúčilo podozrenie na zápal pľúc. Nikto z lekárov nechcel pripustiť, že to môže byť reakcia na vakcínu. Dokonca ani my, rodičia. Len svokra o tom bola presvedčená.

Detská lekárka predpísala Brane Erytromycin, antibiotikum. Kašeľ neustupoval a lekárka bola už bezradná. Odmietala pripustič, že by to bol čierny kašeľ. Na otázku, či vie, ako vyzerá čierny kašeľ, povedala, že ani celkom nie, lebo ho v živote nevidela. Potom sme odišli sme na svokriné pracovisko a Brana tam dostala záchvat. Bola tam vtedy na návšteve u lekára matka manželovej kamarátky, ktorá keď to videla, s hrôzou skonštatovala: „Ale veď vaše bábo má čierny kašeľ!“ My sme jej začali odporovať, ale ona trvala na svojom: „Áno, ja to poznám, môj syn to mal a vyzeralo to presne takto!“ A odporučila nám, v akej polohe treba držať bábätko, keď sa dusí. Bábätko má ležať na boku, aby hlien mohol vijsť von, ale u Brany ani toto často nezaberalo. Doktori nám odporúčali držať ju dolu hlavou, ale pre Branu to bolo najhoršie. My sme to robili tak, že jeden ju držal normálne na rukách a druhý vyťahoval hlien.

Nasledujúci deň prišiel k nám vedúci detského oddelenia, rodinný priateľ, a začal nás akoby psychicky pripravovať na to, že naše dieťa možno má cystickú fybrózu. Brana vtedy mala tiež záchvat, a to rovno na jeho rukách. Nevedel, čo má s ňou robiť, otáčal ju dolu hlavou, dvíhal ju hore, zasa dolu, ale Brana sa dusila. Až keď som ju postavila do našej vytrénovanej polohy a svokra mi pomohla vytiahnuť hlien, doktor mi celý vystrašený povedal: „Musíte ísť do Belehradu do nemocnice, lebo malá je v ohrození života.“

V nemocnici mal práve službu lekár, ktorý pred rokmi zažil epidémiu čierneho kašľa niekde v Bosne. Hneď ako sme vošli dnu, Brana mala záchvat a on vtedy povedal: „Toto je pertussis (čierny kašeľ). Ale kde toto mohla vaša malá chytiť? Vy ste ju neočkovali?“ Keď sme mu povedali, že sme ju zaočkovali a práve v ten deň toto všetko začalo, len sa divil, ako je to možné. Počas pobytu v nemocnici som už tohto lekára nevidela. Bol za nami pulmológ, ktorý skonštatoval, že dcéra je v poriadku a ošetrujúci lekár na oddelení, ktorý tiež tvrdil, že je v poriadku, aj keď ten kašeľ mu bol čudný. Sestričkám rozkázal, aby nás pozorovali a ony nás naozaj iba pozorovali cez sklenenú stenu a ani jediný raz mi nepomohli, keď dcéra mala záchvat. Aj keď cez deň mala podporu rodiny, v noci som to musel zvládať úplne sama. Nespala som, lebo som sa bála, že zaspím tak silno, že nebudem počuť keď sa Brana začne dusiť. Prvú noc prišla sestrička za mnou, ale až keď cez sklo odpozorovala záchvat s krútením očičiek, vystieraním a trasením nožičiek a ručičiek, zmodrievaním pier… Vtedy mi povedala: „Modlite sa, aby to nebolo horšie, lebo nie je tu žiadny lekár a neviem ako ju zachránime.“ Ďalší deň kašeľ zázračne úplne prestal, ale zostali sme ešte niekoľko dní na pozorovaní.

Keď nás prepúšťali z nemocnice, mladší lekár chcel uviesť ako diagnózu pertussis, ale starší lekár ho zastavil a poznamenal, že čierny kašeľ je predsa vážne a nákazlivé ochorenie, a že nevie, či by sa s tým len tak malo ísť von. Zhodli sa na diagnóze syndróm pertussis, čo by malo znamenať, že sa ochorenie prejavovalo ako čierny kašeľ, ale pôvodca čierneho kašľa nebol identifikovaný. K tomu lekár imunológ pridal poznámku, že dieťa má byť riadne očkované podľa očkovacieho kalendára. Bez ohľadu na to, že ešte stále kašlala, že nám predtým skoro umrela… A tak sa manžel opýtal lekára na jeho svedomie. Čo keď naše dieťa ďalšiu dávku vakcíny proti čiernemu kašľu neprežije? Vtedy lekár porozmýšľal a napísal, že dieťa má byť očkované DTaP vakcínou (s tzv. acelulárnou pertussis zložkou). Ešte jedna zvláštná skutočnosť bola tá, že dcére odoberali dvakrát krv, ale výsledky sme nedostali.

Manžel išiel hneď za našou (teraz už bývalou) detskou lekárkou a ona ani vtedy nechcela pripustiť, že ten kašeľ je z vakcíny. Hovorila, nech dcérku prinesieme, že ona ju hneď zaočkuje ďalšou dávkou (!). Vtedy jej manžel povedal, že chceme najprv vyšetriť, či smie byť naše dieťa očkované. Na Kramároch nás poslali za pulmológom-alergológom. Pri stretnutí lekárka bola ústretová a chápavo si vypočula naš príbeh. Na manželovú poznámku, že sa mu zdá, že podľa toho čo videl na internete je vo svete veľa lekárov a vedcov proti očkovaniu poznamenala: „Vždy boli dva tábory.“ Plní nádeje očakávali sme výsledky analýzy krvy, ktoré by legalizovali naše pevné rozhodnútie dcéru už nikdy neočkovať. Verdikt sme dostali len na papieri: dieťa má byť očkované ďalej, a to aj proti čiernemu kašľu a to dokonca bežnou DTP vakcínou. Lekárku sme už nikdy nevideli.

Branu sme už nikdy viac neočkovali a ľutujeme tie tri vakcíny, ktoré dostala. Najviac tu poslednú. V jednom vedeckom článku sme našli aj odpoveď na to, čo sa našej dcére vlastne stálo. Jedným z následkov vakcíny proti čiernemu kašľu môže byť samotný čierny kašeľ. Kašeľ vyvoláva toxín baktérie Bordetella pertussis, ktorý vakcína obsahuje vo významnom množstve. Kašeľ trvá kým telo neodbúra toxín, a keď k tomu konečne dôjde, náhle prestane. Táto vakcína okrem iného môže spôsobiť aj zápal mozgu rozdilnej závažnosti, niekedy aj s trvalými poškodeniami, alebo syndróm náhleho úmrtia dieťaťa. Vo Švédsku je zakázana už viac ako dvadsať rokov.

RizikaOckovania.sk
ockovanie@yahoo.com